← Späť do denníka

7. novembra 2026 · MICHAELA IOVINO

Potešenie nie je odmena

Keď sa povinnosti nikdy celkom nekončia, potešenie sa môže stať niečím, čo stále odkladáme. Učím sa dovoliť obyčajnej radosti, aby mala svoje miesto priamo v dni.

Je ľahké považovať potešenie za niečo, čo príde až potom. Keď bude práca hotová. Keď budú mať všetci to, čo potrebujú. Keď odpoviem na správy, urobím praktické rozhodnutia a dokončím úlohy, ktoré sa zdali malé, kým nezaplnili celý deň.

Problém je v tom, že život nám len zriedka ponúkne úplne prázdny zoznam.

Ako matka a počas rôznych prác, ktoré som robila, viem, ako prirodzene sa pozornosť obracia k tomu, čo potrebuje starostlivosť. Zodpovednosť má vlastnú príťažlivosť. Priťahuje pohľad k tomu, čo chýba, čo by sa mohlo pokaziť a čo treba pripraviť skôr, než príde zajtrajšok.

Potešenie hovorí tichšie.

Môže to byť farba niečoho na tanieri, prvé sústo jedla, čiara nakreslená jednoducho preto, že ju ruka chce nasledovať, alebo pár minút, počas ktorých netreba nič riešiť. Tieto chvíle sa môžu zdať príliš malé na to, aby sme ich chránili. Často sú prvé, ktoré odložím.

Varenie mi celé roky prinášalo potešenie z toho, že som mohla premeniť nápad na niečo, čo si vychutná druhý človek. Toto potešenie nebolo oddelené od disciplíny. Existovalo uprostred presnosti, opakovania, tepla a práce. Neboli to protiklady. Pozornosť umožňovala radosť.

Myslím si, že rovnaký vzťah môže obsahovať aj obyčajný život. Potešenie nemusí čakať, kým zodpovednosť zmizne. Môže žiť vedľa nej.

To neznamená predstierať, že všetko je krásne. Niektoré dni sú náročné. Niektoré povinnosti nemožno odložiť a určité starosti nás nasledujú aj do tichej miestnosti. Nechcem na ne ukladať ďalšiu povinnosť tým, že budem trvať na tom, aby som si vážila každý okamih.

Zaujíma ma niečo jemnejšie: všimnúť si, keď je malé potešenie už prítomné, a dovoliť si ho prijať bez toho, aby som najprv musela dokázať, že som si ho zaslúžila.

Môže sa pri tom objaviť pocit viny, najmä ak niekto ešte niečo potrebuje alebo úloha zostala nedokončená. Odmietnutie chvíle radosti však úlohu nemusí dokončiť. Často len zúži celý deň.

Kreslenie, varenie, písanie, joga a meditácia ma naučili rôznym podobám pozornosti. Ani jedna z nich nevyžaduje, aby bol život dokonalý skôr, než začnem. Pozývajú ma stretnúť sa s tým, čo je tu: s prázdnou stránkou, surovinou, vetou, dychom, tichom. Potešenie niekedy vstúpi práve cez toto stretnutie, bez oznámenia.

Možno práve preto na ňom záleží. Nemusí byť veľkým únikom z obyčajného života. Môže byť jedným zo spôsobov, ako obyčajný život prežívam plnšie.

Stále verím v úsilie. Vážim si odhodlanie aj uspokojenie z dokončenia toho, čo som začala. Už však nechcem, aby potešenie čakalo za dverami, kým z miestnosti neodíde každá povinnosť.

Vždy bude treba zorganizovať ešte niečo. Čaj aj tak vychladne. Svetlo sa presunie po stole, či si ho všimnem, alebo nie.

Potešenie nie je cena čakajúca na konci dokončeného života. Niekedy je jednoducho tou časťou tohto života, ktorá už teraz žiada, aby sme ju ochutnali.

Zdieľať toto zamyslenie

FacebookWhatsApp