← Späť do denníka

3. novembra 2026 · MICHAELA IOVINO

Učiť sa vracať

Medzi spomínaním na včerajšok a prípravami na zajtrajšok môže deň prejsť takmer bez povšimnutia. Zamyslenie nad pozornosťou, obyčajnými chvíľami a novými začiatkami.

Niekedy si všimnem, ako rýchlo moja pozornosť opúšťa to, čo práve robím. Jednu úlohu mám ešte v rukách a už premýšľam nad ďalšou. Rozhovor pokračuje, zatiaľ čo časť zo mňa si pripravuje odpoveď. Je toho toľko, na čo treba myslieť, že aj tichá chvíľa sa môže zmeniť na ďalší priestor na tvorbu zoznamu.

Plánovanie má svoje miesto. Ako mama aj vďaka rôznym druhom práce, ktorým som sa venovala, viem, že starostlivosť často znamená myslieť dopredu. Niekto potrebuje odpoveď. Niečo treba zorganizovať. Zajtrajšok si zaslúži trochu dnešnej pozornosti.

Ťažké je vedieť, kedy som mu jej venovala dosť.

Joga a meditácia sú súčasťou môjho života už viac ako pätnásť rokov. Nemyslím si, že mi to dáva úplné porozumenie stíšeniu. Čoraz viac ma zaujíma samotné vracanie sa: všimnúť si, že sa moja myseľ zatúlala, a priviesť pozornosť späť k tomu, čo je tu.

V tomto malom pohybe je čosi veľkorysé. Môžem začať znova bez toho, aby som si najprv vyčítala, že som sa vzdialila. Nemusím doháňať každú minútu, ktorú som v myšlienkach strávila inde. Táto chvíľa je tu pre mňa.

Chcem si túto jemnosť preniesť aj mimo času vyhradeného na cvičenie. Dá sa to skúšať v obyčajných situáciách: počúvať, kým druhý človek dohovorí, vychutnať si prvé sústo jedla, precítiť teplo šálky, kým ju položím. Nemusí sa stať nič výnimočné, aby si tieto chvíle zaslúžili moju pozornosť.

Aj z tohto dokážem urobiť úlohu. Buď prítomná. Buď vďačná. Viac si všímaj. Onedlho je tu ďalší nárok, ktorý treba splniť, a ďalší dôvod na pocit, že som zlyhala.

Preto dávam prednosť menšej otázke: čo prehliadam, keď sa cez toto ponáhľam?

Odpoveď môže byť príjemná, ale môže to byť aj niečo, čomu by som sa radšej vyhla. Únava. Podráždenie. Rozhovor, ktorý potrebujem viesť. Pozornosť vytvára priestor aj pre tieto veci. Chcem rozpoznať, čo sa deje, skôr než sa rozhodnem, čo s tým urobím.

Niektoré dni zostanú preplnené. Povinnosti nezmiznú len preto, že som sa zastavila a všimla si ich. Napriek tomu môže byť rozdiel medzi tým, keď okamžite reagujem na ďalšiu požiadavku, a tým, keď si doprajem chvíľu na pochopenie, čo odo mňa potrebuje.

Aj písanie si žiada tento druh pozornosti. Keď sa ponáhľam k tomu, čo by mal odsek znamenať, môžem stratiť detail, pre ktorý som ho vôbec chcela napísať. Zostať pri jednej vete, jednom obraze, jednej otázke umožňuje, aby sa vynorilo niečo presnejšie.

Možno poznáš ten pocit, keď si v polovici dňa, ale tvoje myšlienky už žijú v tom nasledujúcom. Ak áno, možno je tu jedna drobnosť, ku ktorej sa oplatí vrátiť: človek, ktorý hovorí, úloha v tvojich rukách, stolička, ktorá ťa podopiera.

Páči sa mi, že návrat môže byť taký obyčajný. Môžem sa vrátiť k rozhovoru. Môžem si vychutnať čaj, kým je ešte teplý. Na chvíľu môžem svoju pozornosť venovať dňu, v ktorom práve som.

Zdieľať toto zamyslenie

FacebookWhatsApp