← Späť do denníka

5. novembra 2026 · MICHAELA IOVINO

Viera bez konečnej odpovede

Viera moje otázky neodstránila. Naučila ma pri nich úprimne zostať a dovoliť dôvere aj neistote, aby zdieľali ten istý priestor.

Otázky a viera sa často považujú za protiklady. Od jedných sa očakáva, že narušia istotu, od druhej, že ju poskytne. Moja skúsenosť je tichšia a menej usporiadaná. Otázky ma nie vždy vzďaľovali od viery. Mnohé ma priviedli bližšie k tomu, čo by viera mohla naozaj znamenať.

Veľkú časť života som túžila pochopiť, čo sa skrýva pod odpoveďou. Tento inštinkt vo mne bol už v detstve a zostáva súčasťou toho, ako sa stretávam so svetom. Nemôžem si jednoducho požičať záver a nazvať ho svojím. Potrebujem si k nemu prisadnúť, obzrieť si ho zo všetkých strán a všímať si, či sa pod pozorným pohľadom stáva pravdivejším.

Môj vzťah s Bohom rástol práve v tomto kladení otázok. Vieru neprežívam ako hotové vysvetlenie všetkého, čo sa deje. Neodstraňuje neistotu ani nerobí ťažké rozhodnutia jednoduchými. Niekedy mi dáva slová. Niekedy mi dáva ticho.

Meditácia je súčasťou môjho života už viac ako pätnásť rokov, no do stíšenia nevstupujem preto, že som v sebe už všetko vyriešila. Vstupujem doň preto, že môžem viac počuť, keď prestanem každý priestor zapĺňať odpoveďou. Ticho môže odhaliť pokoj, ale aj odpor, netrpezlivosť alebo otázku, ktorej som sa vyhýbala. To všetko patrí k tomuto stretnutiu.

Možno práve preto už istotu nevnímam ako jediné meradlo viery. Istota chce mať dvere zatvorené. Viera, ako jej rozumiem dnes, môže nechať dvere otvorené a zároveň mi dovoliť zostať v miestnosti.

Je pokorné povedať „neviem“ bez toho, aby sme tým rozhodli, že nič nemožno poznať. Pokora je aj v uvedomení, že to, čomu verím, si zaslúži byť žité, nielen obhajované. Ak hovorím o láske, vytvára môj spôsob načúvania priestor pre druhého človeka? Ak hovorím o jednote, dokážem si na ňu spomenúť, keď je mi odlišnosť nepríjemná? Presvedčenie sa stáva úprimnejším, keď sa premietne do každodenného správania.

Knihu Ja som všetko, čo je, a ty tiež som napísala aj preto, aby som pochopila život, ktorý som prežila, a otázky, ktoré ním ďalej prechádzali. Písanie neumiestnilo na koniec každej kapitoly konečnú odpoveď. Pomohlo mi uvidieť, že úprimná otázka môže byť podobou oddanosti, ak ma pozýva pozerať sa pozornejšie namiesto toho, aby som sa odvrátila.

Stále si cením chvíle jasnosti. Som vďačná, keď sa niečo, čo sa zdalo rozdelené, stane celistvým. Už však nežiadam, aby sa každé tajomstvo zmenilo na vysvetlenie skôr, než sa s ním dokážem stretnúť s dôverou.

Viera pre mňa neznamená predstierať, že viem. Je ochotou zostať prítomná pred tým, čo presahuje moje chápanie, úprimne, bez pretvárky.

Odpoveď ešte nemusí byť konečná. Ani vzťah nie je uzavretý.

Zdieľať toto zamyslenie

FacebookWhatsApp