← Späť do denníka

4. novembra 2026 · MICHAELA IOVINO

Domov je niečo, čo neprestávam vytvárať

Pocit, že niekam patríme, sa nie vždy viaže na miesto, ktoré nás okamžite rozpozná. Niekedy domov vzniká tým, že rôzne časti seba spojíme v jednom živote.

Dlho som si myslela, že pocit spolupatričnosti je niečo, čo mi miesto buď dá, alebo odoprie. Ak som sa hneď cítila pochopená, možno som tam patrila. Ak som musela vysvetľovať, kým som, možno nie.

Život túto predstavu spochybnil.

Keď poviem, že pochádzam zo Slovenska a teraz som doma na Francúzskej riviére, ani jedna z týchto právd neruší tú druhú. Miesto, z ktorého som vyšla, stále žije v mojom pohľade na svet. Miesto, kde žijem dnes, formovalo človeka, ktorým sa stávam. Pocit spolupatričnosti odo mňa nežiada, aby som si vybrala, ktorá verzia je skutočnejšia.

Možno domov nie je jediný bod na mape. Môže to byť vzťah, ktorý si s miestom vytvárame postupne: keď spoznávame jeho rytmus, prijímame to, čo zostáva cudzie, a dovoľujeme bežnému životu, aby sa okolo nás usádzal.

Spoznávam to aj v jazyku. Jazyk nesie viac než slovnú zásobu. Ukrýva humor, nehu, spôsoby myslenia aj drobné rozdiely v tom, ako sa navzájom oslovujeme. Pri prechádzaní medzi jazykmi si uvedomujem, koľko toho od jedného slova očakávame. Niekedy presný význam prichádza ľahko. Niekedy si žiada trpezlivosť.

To isté platí aj o ľuďoch. Často chceme rýchlo vedieť, kam niekto patrí. Odkiaľ pochádzaš? Čomu sa venuješ? Ktorá časť tvojho príbehu vysvetľuje, kým si? Tieto otázky môžu otvoriť rozhovor, no nemôžu obsiahnuť celý život.

Moja vlastná práca menila podoby. Tvorivosť sa prejavovala kreslením, varením a písaním. Starostlivosť sa prejavovala materstvom aj pomocou ľuďom, ktorí sa potrebovali zorientovať v neznámych postupoch. Zvonka môžu tieto kapitoly pôsobiť oddelene. Zvnútra v nich vidím tú istú pozornosť: túžbu porozumieť, vytvoriť niečo užitočné a pomôcť vniesť do vecí o niečo viac jasnosti.

Toto poznanie mi ponúka iný spôsob uvažovania o tom, kam patrím. Patrím tam, kde môžem do jednej miestnosti priviesť rôzne časti seba. Nemusím jednu nechávať za dverami, aby sa iná ľahšie vysvetľovala.

Neznamená to, že sa na každom mieste budem cítiť ako doma alebo že prispôsobovanie nevyžaduje námahu. Sú chvíle, keď je odlišnosť únavná. Sú aj chvíle, keď ponúka širší pohľad. Život medzi miestami môže odhaliť, ktoré časti identity sme zdedili, ktoré sme si zvolili a ktoré sa stále menia.

Už si nemyslím, že domov musí svoju skutočnosť dokazovať dokonalou istotou. Môže byť tichší. Môže ním byť život, o ktorý sa starám opakovanými drobnými skutkami: prípravou jedla, dodržaním sľubu, usporiadaním priestoru, návratom k stránke.

Mapa môže ukázať, kde som bola a kde som teraz. Nedokáže ukázať všetko, čo som si medzi týmito miestami niesla.

Učím sa, že domov nie je len miesto, kam prichádzam. Je to niečo, čo neprestávam vytvárať.

Zdieľať toto zamyslenie

FacebookWhatsApp