← Späť do denníka

27. septembra 2026 · MICHAELA IOVINO

Dievča, ktoré sa neprestávalo pýtať prečo

Pred dverami riaditeľne na Slovensku som začala veriť, že moja zvedavosť je problém. Po rokoch sa na to dieťa pozerám inak.

Neraz som sedela pred riaditeľňou, zatiaľ čo vyučovanie pokračovalo bezo mňa. Bola som dobrá žiačka, no spochybňovala som pravidlá a ozvala som sa, keď mi vysvetlenie pripadalo neúplné. Vtedy som predpokladala, že problém musí byť vo mne.

Keď som vyrastala na Slovensku, to, čo ma učili, som si vedela zapamätať pomerne ľahko. Porozumieť tomu bolo niečo iné. Ak existovalo pravidlo, chcela som vedieť, prečo bolo potrebné. Ak mi niekto povedal, že niečo je pravda, chcela som tú myšlienku sledovať dosť ďaleko, aby som ju sama dokázala rozpoznať. Naučiť sa odpoveď naspamäť otázku neuzavrelo.

Je tu aj ďalšia spomienka z triedy, ku ktorej sa vraciam. Jedno popoludnie som zdvihla ruku. Otázku si už nepamätám, len pauzu, ktorá po nej nasledovala, tichý smiech a trpezlivý úsmev vyučujúceho. Usmiala som sa tiež. Už som sa na to nespýtala.

Nestalo sa nič dramatické. Aj preto tá spomienka zostáva. Naučila som sa, že niektoré otázky je ľahšie nechať si pre seba. Postupne som si začala dávať väčší pozor na to, ktorým častiam svojej zvedavosti dovolím vstúpiť do miestnosti.

Kreslenie bolo iné. Prázdny hárok odo mňa nežiadal, aby som obhájila nápad skôr, než ho môžem preskúmať. Mohla som celé hodiny sedieť s farbami a čiarami. Bol tu priestor niečo objaviť bez toho, aby som na začiatku vedela, čo z toho vznikne. Otcova tvorivosť mi pomohla získať túto slobodu.

Keď sa dnes obzriem späť, cítim nehu k dievčaťu pred riaditeľňou. Snažilo sa porozumieť svetu slovami, ktoré malo. Ešte nevedelo, že otázka môže mať hodnotu, aj keď pre ňu ľudia navôkol nemajú priestor.

Písanie tejto knihy bolo jedným zo spôsobov, ako ten priestor znova vytvoriť. Môžem sa vrátiť k spomienke bez toho, aby som sa ponáhľala vysvetlením zľahčiť jej význam. Môžem priznať, že mi niečo vtedy nebolo jasné a nie je mi to jasné ani dnes.

Dievča, ktoré sa neprestávalo pýtať prečo, je stále tu. Dnes sa ho snažím nechať otázku dopovedať.

Zdieľať toto zamyslenie

FacebookWhatsApp